Lukáš Řezanina: Vážim si, že ste ma prijali

05. července 2016, Vlaďka Zoubková

Kapitán slovenské reprezentace Lukáš Řezanina po pěti letech opouští Vítkovice!

Týden po Superfinále jsme se s Lukášem dohodli na rozhovoru. Poprosil mě o shovívavost, potřeboval si utřídit myšlenky, popřemýšlet na období pěti krásných let, které zde prožil. Stejně jako pro mě nebylo jednoduché sestavit vhodné otázky, v hlavě se mi jich honí dalších sto, nebylo pro Lukáše lehké otevřít se a vyjádřit své pocity k florbalu, fanouškům a všem ve Vítkovicích. Nyní je rozhovor na světě...

Ahoj Lukáši, úvodem se vrátíme k poslednímu Superfinále, jak jej s odstupem času hodnotíš?

Ahoj Vladi, stále neviem, čo k tomu povedať. Pozrel som si ho pred dvoma dňami a boli sme lepší, asi aj sériu by sme vyhrali. Na to sa však nehraje a treba sa skloniť pred Chodovom. Mám však pocit, že mi niečo chýba, že sme si to s chalanmi priali trochu ináč.

Měl jsi čas přemýšlet nad celou uplynulou sezónou?

Sezóna bola krásna, pomáhali sme si navzájom a spoločne rástli. Prehrali sme s Vinohradmi, ledva sme mali play off a Pavel do komentáru povedal iba: “titul”. A ešte dostal pokutu za to 500 korun . Nechcem nikoho vyzdvihovať, ale Pavlík nás ťahal. A či sezóna bola úspech, tak nebola. Keď som prišiel do Vítiek, tak sa sezóna hodnotila podľa toho, či sme vyhrali posledný zápas. Nerád by som bol, aby sa to menilo.

Uplynulý ročník byl velice náročný, jen během play-off jste odehráli cca o dvě třetiny zápasů více, než je běžná porce v základní části. Jak moc to bylo těžké psychicky a fyzicky? Připravovat se obden na další zápas a dalšího soupeře, cestovat, snažit se relaxovat…

To bolo úžasné. 14 super zápasov proti Bolke a Tatranu, tie skúsenosti sú na nezaplatenie. Boli sme každý deň spolu, kávičky, ráno streľba, spoločné obedy, kraviny na cestách, tisíc ľudí na Dubine, moja rodina sledovala každý zápas spolu v obývačke. Krásne časy. A silu sme mali, máme šaleného kondičáka Davida Zahradníka. V lete som bol v Košiciach a trénoval s kamošmi hokejistami. Potreboval som si oddýchnuť od Tylovky trošku. Chalani hokejisti mali prsteň zo Stanley Cupu, či titul Majstra sveta z 2002, ale ráno o 7 boli vo fitku, poobede na ovále a dreli neuveriteľne. Takže síl sme mali dosť, zomkla sa partia a vyhrabali vítkovický víťazný duch.

Nechyběl jsi v žádném Superfinále s vítkovickou účastí včetně prvního, v němž jsme prohráli s Tatranem v prodloužení. Byl jsi jedním z autorů našich branek, stejně jako letos. Vše bylo pro oba týmy poprvé, jeden zápas o všechno, atmosféra ve velké hale. Můžeš zpětně porovnat obě finále?

Aj vtedy sme hovorili, že by sme Tatran na 4 zápasy porazili, boli sme šlaplí ten ročník 2012 s Jeleňom, Suchošom a starou partou. Ale titul nemáme a nikto si nepamätá ako blízko sme boli, každému to je už jedno. Aj na naše druhé miesto sa rýchlo zabudne, hoci play off sme ťahali pekne. No dobré je, že po takých prehrách, je veľký hlad po titule a tam sa partia práve zomkne a dotiahne to ešte ďalej. Titul je v tomto zradný. Čaká Vás síce liga majstrov, ale na ňu náš tím ešte nebol pripravený. Potrebovali by sme byť pokope ešte rok, dva, aby sme tam urobili dieru.

5 let ve Vítkovicích

Přišel jsi do Vítkovic před pěti lety. Kdo tě sem přivedl?

Mráza mi zavolal. Zaujímal sa hlavne o univerzitu, aby som študoval fakultu, ktorej sa chcem venovať do budúcna. A bol som mnou trpezlivý. Pamätám si, že som behal v starých teniskách a nechcel som od Vítiek nové, pokiaľ nezačnem hrať dobre a zaslúžim si ich. Časom sme vyhrali pohár a rozbehlo sa to. Pred tým som sa ozval do Bulldogsu, bol som prijatý na Masarykovu. Nechceli ma. Pamätám si, ako ma to štvalo.

Pocházíš z Košic, bylo pro tebe těžké přizpůsobit se životu v Česku, v Ostravě? Jak ti pomohli spoluhráči v začátcích?

Pamätám si presne tie začiatky. Poznal som v Ostrave len Peťa Klapitu, slovenského reprezentanta z Pepina. A aj ten mi napísal, že na to nemám. Dík Peťo, že budem rybárčiť na striedačke Ale veľmi mi pomohol, veľký kamoš. Spoznal som Jeleňa, nevynechal som ani jeden wellness s partou. Toky ma zobral k sebe domov po prvom tréningu, Kološek mi dal nové meno Žigy, s Hubym sme boli na karaoke, Olda Sova bol parťák v škole, Hečís sa mi pozdravil na Czech Opene, keď postúpili do finálka. A kopec ďalších, nerád by som zabudol na niekoho, veľmi ďakujem každému!

Za tu dobu byly chvíle, kdy je tým na vrcholu a naopak na dně. Zažil jsi tři změny trenérů, těžké zranění v Bolce, ale také dva tituly, stříbro z ChampionsCupu…Tvůj nejkrásnější a naopak nejhorší zážitek?

Najlepší bol prvý titul, hoci som nehral pre zranenie. To je nepopísatľné, ten prvý titul, veľa chalanov to čaká ďalší rok ;-) A paradoxne to bolo aj najhoršie. Zranil som sa a nikto z Vítiek mi ani trošku nepomohol. To im bohužiaľ nezabudnem...

Co ti daly herně roky ve Vítkovicích?

Herne mi Vítky dali veľa. Ale dôležitejšie sú tie veci do života. Tá vítkovická partia, kopa nových kamošov, letné lásky, úžasní fanúšikovia, kopec driny na tréningoch, tituly v škole či na florbale. Celé dobré

Z jiného soudku…

Obývali jste společně byt s Lukášem Hájkem a Kubou Hubálkem. Jaké je to bydlet se spoluhráči, nelezli jste si na nervy? ☺

Tylovka je kapitola sama o sebe. Celý barák nám fandil vo florbale Žili se si presne tak, ako sme chceli. Obaja mi do života veľmi veľa dali, mám ich rád. Hádam mi prídu na svadbu, že budú mať čas. Luky má veľa golfu a Huby sa venuje tým príšerkám v počítači.

Kdo je největší bordelář a kdo umí vařit?

Asi by som nemal vyťahovať pikošky z bytu, ostane to asi tajomstvom. Bordelára sme nemali a varili sme ako z veľkej knížky :-)

Je pravda, že jste si po zlatém finále 2013 napsali na dveře jména hokejistů Ovečkin a Malkin?

To bolo hneď prvé, keď sme prišli do bytu. Žili sme florbalom, od nového roka sme počítali dni do Superfinále. Písali sme výsledky zápasov na stôl, pozerali videa po nociach zo zápasov. Myslím, že sme sa zlepšili aj po športovej stránke, keďže sme s tým stále žili.

S Lukášem Hájkem vás kromě kamarádství spojuje také jedna velká událost, a to pořádání Ostravského hokejového derby. Za tři roky se z něj stala tradice a neskutečný zážitek pro studenty. Přiznám se, že i já, generace old school, se na vyprodanou Sarezu vždy těším ☺ Kdo s tím nápadem přišel a jak jste s derby spokojeni?

Pre mňa dôležitejšie ako kto s tým prišiel je, príbeh ako sme začali. Ako partia kamošov - ja s Lukym, Michal a Dominik, sme si požičali 80 tisíc a spoločne urobili super akciu pre študentov oboch univerzít. A tí študenti prišli v tisícoch, podarilo sa to. Stretli sme super ľudí, ktorí nám pomohli s organizáciou. Od rektorov až po každého jedného kamoša, kamošku, ktorí nám s Derby pomáhajú. Asi všetci z Vítiek priložili ruku k dielu. Tešíme sa na rok 2017, len nevieme, či sa ešte do Sarezy zmestíme. Praská vo švíkoch.

Vše jednou končí….

Jedno dobrodružství končí, další začíná. Po pěti letech odcházíš z Vítkovic....

No verím, že ak človek dokáže opúštiť niečo super, čaká ho opäť niečo skvelé a zažije veľké dobrodrúžstvo. A o tom asi život je.

Co ti bude nejvíce chybět, po čem se ti bude stýskat?

Človek zistí čo je dôležité až keď to stratí že. A myslím, že najviac mi chýba ten štatút Vítkovičáka a hráča A tímu. Všetko s tým spojené, tréningy, partia, zážitky. Ten život hráča vo Vítkách je perfektný. Nie finančne, to je asi v iných kluboch perfektné, ale byť Vítkovičák je veľká česť, hráme najlepší flobal a jeden za druhým sme dobrí ľudia. Vážim si, že ste ma prijali.

Přirostl jsi k srdci fanouškům, pro ně budeš navždy vítkovičák, chceš jim něco vzkázat?

Že ich zbožňujem a obdivujem, ako nás podporovali. Ako skandovali moje meno, keď som dal gól, ako ma opýtal malý drobec na podpis na ulici a podobných zážitkou je viac, tie ostanú dlho.

Kam tvé kroky povedou, máš jasno o novém angažmá?

Trénujem už tretí týždeň v Linkopingu.

Lukáši, děkuji za rozhovor a za vše ve Vítkovicích. Ať se ti daří i nadále, hodně štěstí při plnění dalších snů, ať už florbalových nebo soukromých!

Ďakujem krásne, držím palce každému jednému Vítkovičákovi, nech sa plnia sny!